Moje detské outfity a pár slov o nosenom oblečení či výsmechu

Dnes som prezerala počas vianočného upratovania staré fotky a nedá sa mi s vami nepodeliť o niekoľko mojich módnych kreácií „zamladi“ a pobaviť vás. V prvom rade som za ne vďačná mojej maminke, ktorá ma poctivo obliekala a ja som poslušne nosila všetko, čo mi každé ráno pripravila na stoličku. K fotkám sa však viaže aj pár vecí, o ktorých by som sa chcela rozpísať.

Nosené veci mi pomohli utužiť môj vzťah k sekáčom

Spomedzi všetkých detí z rodiny som v mojich škôlkarských a školských časoch patrila k najmladším. Nečudo, že som teda vo veľkej miere nosila oblečenie po sestre, bratrancoch či sesterniciach. Za dané kúsky som sa však vôbec nehanbila, pretože pred 20 rokmi sme také niečo ani nepoznali. Pochádzam z malej dedinky pri Zvolene, do škôlky som chodila do neďalekej susednej obce a niečo ako vysmievanie sa za to, že som nosila veci po niekom, také sme veru nepoznali. A som šťastná, že mi moji škôlkarský rovesníci nič také nikdy nedali pocítiť. Pamätám si, že moje pocity boli, keď mi mamina doniesla oblečenie po sesternici alebo bratrancovi, úplne opačné. Tešila som sa, že rodičia nemuseli minúť polku výplaty a ja som mala kopec nových frajerských kúskov. Dokonca si pamätám, ako nám svoje oblečenie nosila sesternica, ktorá v tom čase žila v zahraničí a dostala sa teda do kontaktu s úplne iným oblečením v diametrálne odlišnej kvalite. So sestrou sme jej boli nesmierne vďačné a keďže som vtedy už patrila medzi násťročných, uvedomovala som si, že je zmysluplné a dobré nosiť veci, ktoré už niekto iný nevyužíval.

Nosila som oblečenie po sestre či bratrancoch a vzťah k farbám bol evidentný už pred 20 rokmi.

Som si istá, že práve nosenie oblečenia po iných členoch rodiny a pochopenie, že robím dobre, keďže nosím veci, ktoré oni už nenosili, upevnilo aj môj vrúcny vzťah k second handom. Žiaľ, aj dnes sa stretávam s ľuďmi, ktorým sekáče nevoňajú, pretože sa v nich predáva nosené oblečenie, na ktoré oni jednoducho nie sú zvyknutí. Naproti tomu, v nosenom oblečení po bratrancoch či sesterniciach vnímam aj jedno negatívum. Ako malá som vedela, že oblečenie už niekto nosil a je staré a trochu opotrebované. A tak som si ho možno nevážila, tak ako som si vážila nové oblečenie priamo z obchodu. Ak sa mi tepláky pri zbesilej súťaži v skákaní z traktora náhodou roztrhli, vôbec mi to nevadilo. Pamätám si napríklad aj, ako sme oberali čerešne, sestra zatriasla celým stromom a na moje biele nosené tričko začali čerešne padať a zanechávať krvavočervené fľaky, ktoré odtiaľ už nikto nikdy nevypral. Smiali sme sa pritom, pretože som vnímala, že je to predsa staré tričko a je jedno, že sa zničí.

Bola som jediná v celom chotári, komu sa učes na hríbka páčil. Upozorňujem ešte na tie štýlové biele ponožky v balerínkach, ktoré má moja teta obuté na fotke vľavo hore. Vtedy sa to nosilo úplne v pohode.

Pekné oblečenie v obchodoch nebolo, a tak sa vyrábalo doma

Veru tak a som za to mamine nesmierne vďačná! Vo Zvolene totiž pred 20 rokmi nebolo žiadne háemko, efendefko či čokoľvek iné, kde dnes zoženiete rozkošné detské vecičky za pár eur. Ak maminka chcela, aby som sa obliekala pekne, jednoducho mi oblečenie musela vyrobiť sama. Šaty sa šili vlastnoručne na stroji, ktorý stále máme doma aj dnes, svetríky štrikovali vlastnoručne po večeroch. Dokonca nám niekedy so sestrou ušila aj rovnaké veci, a tak sme sa mohli spokojne krásne doberať, že ja v tom vyzerám lepšie a ona je škuľavá (pozdravujem ťa, Nika, ak toto čítaš, isto sa rehoceš ešte aj teraz). Dnes som už dospelá pracujúca žena a síce nemám deti, nerozumiem, kde mamina v tých časoch popri zamestnaní, dvoch deťoch, obrovskému domu a kvantu práce v ňom nabrala čas na šitie a štrikovanie oblečenia. Holt, neboli sociálne siete a ani Youtube…

Žiadne vysmievanie za neznačkové oblečenie

Veru tak. V dnešnej dobe vidím deti, ktoré sa druhým vysmievajú za to, čo majú na sebe alebo za to, že to oblečenie nie je značkové alebo dokonca za to, že to oblečenie je síce značkové, no daná značka je smiešna a momentálne sa absolútne nenosí. Ďakujem všetkým svätým za to, že ja som takéto výsmechy zažiť nemusela. Pamätám si, ako bol v škole frajer ten, kto prišiel so svietiacimi botaskami na kolieskach a nie ten, ktorý prišiel v Gucci mikinke alebo s najnovším smartfónom. Možno sa mýlim a maminka mi doma pri podrobnej recenzii tohto článku (číta pozorne všetky články, podáva konštruktívnu kritiku a do SMSky mi vždy rýchlo píše všetky gramatické a štylistické chyby) povie niečo iné, no zdá sa mi, že moja prvá fakt frajersky značková vec bola čierna Puma šiltovka, ktorú som v 13-14 rokoch dostala ako výplatu za namaľovanie plota v záhrade.

Moje karnevalové  outfity boli do detailov vyšperkované. Keby som však dnes prišla na karneval oblečená ako na fotke vpravo, asi by ma poslali domov, že vzbudzujem rasistické myšlienky…

 

 

 

You Might Also Like

1 Comment

  • Reply
    LuciaM
    16. januára 2019 at 9:38

    Teraz som sa veľmi dobre pobavila! Skvelý a originálny článok, takéto poklady by som veru vedela vyhrabať aj ja.

  • Leave a Reply

    Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.