Zo slov chvály sa cítim nepríjemne. Ako som to vyriešila?

Tieto nádherné červené kvetinové šaty som si objednávala dávnejšie. Bolo to ešte počas jari, kedy teploty neboli príliš vysoké. No a v deň, kedy som sa rozhodla pre konkrétne tento kúsok bolo vonku obzvlášť škaredo a daždivo. So stlačením „pridať do košíka“  mi v hlave začali behať rôzne myšlienky a obrazy. Predstavovala som si, ako bude konečne po celej tej zime, ktorú tak veľmi nemám rada, teplo a slnečno. Ako si konečne neoblečiem bundu a nohavice, ale len tieto ľahučké šaty z príjemného materiálu, ako stvoreného na horúce dni. Predstavovala som si, ako si ku nim zoberiem len malú kabelku, niečo bláznivé na nohy a vykročím z bytu kamsi na zmrzlinu. Pristihla som sa, ako sa nad tou predstavou usmievam. Milujem túto funkciu oblečenia! To, že prostredníctvom nejakého kúsku sa zasnívate alebo sa tešíte na príchod nejakej sezóny či napríklad dovolenky.

Keď som si šaty prvýkrát obliekla, išla som (ako inak) na zmrzlinu. Stáli mi totiž asi mesiac v skrini, nakoľko počasie im vôbec neprialo. No konečne prišiel ten deň a ja som svoje dávne predstavy o teple, slnku, pokoji, pohode a letných zážitkoch mohla konečne zhmotniť. Pri pohľade do zrkadla som sa sama seba na stotinu sekundy spýtala, či náhodou nie sú príliš výrazné. Avšak, milujem farbičky a na spýtavé pohľady a pozornosť okolia som si, nebudem vám klamať, už trošku zvykla. Avšak je tu jedna vec, pri ktorej sa cítim extrémne nepríjemne. Je to pochvala. Neviem, možno som tak vychovaná, možno som len skromná. A možno sa nechcem vyvyšovať. Ale keď ma niekto chváli, začnem sa cítiť mierne diskomfortne a odvetím niečo v zmysle, že ďakujem, ale… Vždy je tam to ale, po ktorom nasledujú slová o tom, že to tak nie je, alebo je to LEN niečo, atď… Napríklad, že ďakujem, ALE tie šaty mám LEN zo sekáča, alebo ďakujem, ALE daná vec nebola mojou plnou zásluhou… Takto by som mohla písať donekonečna. Začala som teda rozmýšľať nad tým, ako chválu prežiť a necítiť sa diskomfortne. A prišla som na to, keď som vyšla z bytu v týchto krásnych červených šatách s úsmevom od ucha v uchu, lebo moje predstavy o teple a lete sa konečne zhmotnili. Jedna okoloidúca slečna mi pochválila šaty a znova, po miliónty raz, som sa začala cítiť nepríjemne, červeň mi stúpala do tváre a ja som na chvíľočku nevedela, ako zareagovať. V tom som sa na slečnu pozrela a videla som, že má na sebe vlastne veľmi podobné šaty v bielej farbe a neskutočne jej pristanú. A tak som odvetila: „Ďakujem, ale čo ja! Vy máte tiež úplne nádherné šaty a veľmi vám pristanú!“

To slečna vôbec nečakala. Holt, my Slováci a Češi nemáme vo zvyku chváliť a keď nám niekto zloží kompliment, nevieme, čo robiť a len sa stroho poďakujeme a bežíme ďalej, hľadiac do mobilu. Ja som zastala, usmiala sa a kompliment vrátila a slečna sa skoro od šťastia a prekvapenia rozplakala. Nepreháňam. Vraj sa naučila ľudí chváliť, pretože je to potrebné a ja s ňou absolútne súhlasím. Avšak ju vraj mrzí to, že ľudia sa skôr na ňu dívajú ako na čudnú ženskú, čo otravuje druhých nejakými kecmi. Jej slová a bezprostrednú a úprimnú reakciu na môj vrátený kompliment som si zobrala k srdcu a pokračovala som vo svojej krasojazde ďalej.

 

Ten týždeň som dostala komplimentov viacero a všetky som hneď vrátila. Na kompliment „Slečna, vy máte ale krásne šaty!“ som pohotovo namiesto môjho typického „Ďakujem, ale tie sú len zo sekáča.“ alebo „Ďakujem, ale tie stáli len pár eur.“ odvetila napríklad „Ďakujem veľmi pekne. Vy máte nádherný make up!“ Ľudia sa po tomto vrátenom a úprimne myslenom komplimente vždy nádherne usmiali a bolo vidno, že ich to, že som nielen stroho poďakovala, ale kompliment aj srdečne opätovala urobilo radosť. Pretože na každom z nás sa dá nájsť čosi pekné, čo stojí za slová chvály. To len my sa chváliť bojíme či hanbíme alebo to považujeme za nepotrebné. A keď sa zrazu nájde človek, ktorý pochváli niečo na nás, cítime sa nepríjemne, červenáme sa a nevieme, ako reagovať. A pritom je to také ľahké! Stačí na daného človeka ísť jeho vlastnou medecínou a chválu vrátiť naspäť ako bumerang.

Čo mám na sebe?

Šaty – ANSWEAR

Ľadvinka – Zara

Topánky – deezee.pl

Náušnice – BAZU – Zuzanka Barčáková

Foto: Hanka Slichová

3 komentáre

  • Reply
    Erika
    7. júna 2018 at 11:39

    Presne o tom, ako niektoré z nás nevedia prijať kompliment, som písala na blogu pred pár týždňami. A dnes s radosťou čítam, že si sa zaradila k tým, ktoré ho prijímajú bez výhrad a teší Ťa to. Pokračuj v tom❤️.
    Erika
    A tu je môj pohľad http://vstrednomveku.sk/kompliment-a-ine-pohromy/

    • Reply
      Lenka
      7. júna 2018 at 11:50

      Erika, teším sa a idem si to rýchlo prečítať 🙂

  • Reply
    Claudia
    7. júna 2018 at 22:03

    Perfektny postreh a tip ako v takej chvili reagovat! Vzdy mam uplne rovnaku zacervenanu reakciu a pritom staci tak malo, z neprijemnej (hoci nepravom) situacie sa “vyvliect” a pritom spravit radost ? Win win!

  • Leave a Reply

    Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.