Samota.

Pondelok ráno. Trávila som ho v Prahe a len čo som v posteli otvorila oči a vypla budík, začula som búchane dažďových kvapiek na okno. Ja som skôr namiesto ťukotu počula posmešné: „Ha ha, Lenka! Dnes si môžeš zrušiť všetko, čo si si naplánovala! Budeme ťa iritovať celý deň!“ A tak aj bolo. Kvôli dažďu sa mi presunuli všetky naplánované stretnutia a fotenia na nasledujúce dni. Zrazu mi teda vznikol totálne voľný deň a ja som sa veru nesťažovala. Na počítači som vybavila všetky pracovné záležitosti a povedala som si, že ma nepriaznivé počasie neodradí a pôjdem skúmať krásne zákutia Prahy.

Nastúpila som do metra a začala som rozmýšľať, kde vlastne pôjdem. Vystúpila som na zastávke Staroměstská bez konkrétneho plánu. Túlala som sa mestom, uličkami, vnímala som atmosféru, vône, zvuky… Nikto mi nerobil spoločnosť. Nikto, len ja a moje myšlienky, ktoré mi vďaka samote dozrievali. Okrem objednania si kávy som za 5 hodín nepovedala ani jedno jediné slovo. A viete čo? Bolo to úžasné!

Cítila som, ako som tú samotu potrebovala. Samota v meste, túlajúc sa uličkami je však iná ako samota doma medzi štyrmi stenami. Pozorovala som ľudí, hádala, aké je asi ich povolanie alebo kde sa asi náhlia. Hľadela som „do blba“ a hlavou mi behali myšlienky, ktoré som už dlho potrebovala postrčiť a vyriešiť. Nohy ma zaviedli až do galérie a vtedy som si uvedomila jednu vec. Že mojim tajným snom, o ktorom som vlastne ani nevedela, je ísť sama do galérie. No a keďže som ešte mala dve hodinky čas, kým príde môj Jarko, vydala som sa na rande. Len Alfonz Mucha, Salvador Dalí, Andy Warhol, moja maličkosť a pár japonských turistov s fotoaparátmi v hodnote môjho auta. Len som chodila, pozerala sa, čerpala energiu z farieb Warhola a počúvala upokojujúcu hudbu, ktorá vhodne dopĺňala Muchove diela. Nepremýšľala som nad slovami, nemusela som viesť s nikým debatu, nemusela som sa nikomu prispôsobovať, nemusela som nič.

Keď odbilo päť hodín a vrátila som sa na hotel, cítila som sa oddýchnutejšie než kedykoľvek predtým. A to som ani nemeditovala, necvičila jogu a ani som nespala, ale chodila som sama po meste. Keď som však počas túlania po meste pozorovala ľudí, takmer nikto nešiel sám alebo nesedel sám v kaviarni či reštaurácii. A keď sa niekto našiel, mal pred sebou ochranný štít v podobe mobilu, do ktorého hľadel. Nikto nesedel tak ako ja – osamote, pekne, s úsmevom, pozerajúc sa na všetko okolo seba. A pritom to bolo také krásne a oddychové. Skúsili ste sa niekedy takto túlať mestom bez toho, aby ste mali spoločnosť osoby alebo mobilného telefónu? Vrelo vám to odporúčam!

Čo mám na sebe?

“Mikimauzové” tričko – Pull and Bear

Nohavice – Answear (Mango)

Tenisky – Answear (S.Oliver)

Ľadvinka – Forever 21

Za tieto krásne fotky v Prahe pri Lennon Wall srdečne ďakujem @emma.brilla

No Comments

Leave a Reply

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.