O láske a veciach nehmotných

Nezvyknem polemizovať o láske. Nie som ani žiaden romantik a neverím v lásku na prvý pohľad. Som praktická žena, síce optimistka, no realistka. Na zaľúbené páriky navôkol, ktoré si po mesiaci stretávok sľubujú lásku až za hrob, kupujú prstene a všetko to zdieľajú na sociálnych sieťach, sa pozerám so zdvihnutým obočím.

Cez tie moje silné dioptrické okuliare, ktoré som donedávna nosila, akoby som nevidela alebo nemohla vidieť, aká je láska krásna a čo vlastne ja v tom mojom chlapovi mám. Po mojej laserovej operácii mi veľké množstvo ľudí povedalo, že sa mi zväčšili oči. Mne sa však podľa mňa aj trochu otvorili a začala som naplno vidieť veci nemateriálne, ktoré mám, no akosi som si ich doposiaľ neuvedomovala.

Všetci žijeme veľmi rýchlo a naháňame sa. Za kariérou, úspechom, peniazmi, spoločenský postavením… Nebudem vám klamať, taká som aj ja. Odjakživa som človek súťaživý a veľmi aktívny. Môjho Jarka mám už vyše 5 rokov a ten čas pretiekol ako voda. Samozrejme, že ho ľúbim, no pri tom neskutočnom životnom tempe si isté veci človek neuvedomí. Alebo lepšie povedané, si ich ani nestíha uvedomovať.

Musela nastať hraničná situácia, aby som si uvedomila, aký človek to vlastne pri mojom boku stojí. Hraničnou situáciou bola moja operácia očí. Dozaista si poviete, no a čo? Ale ja som nikdy v živote neprežila žiadnu operáciu, nikdy som našťastie ani nebola vážnejšie chorá a moja zdravotná kartotéka je tenká ako vlások. O strachu z lekárov nehovoriac… V takejto, pre mňa hraničnej situácii, som nielen odhodila okuliare a začala som naplno vidieť, ale som aj naplno uvidela veci nemateriálne.

Pred operáciou som strach vôbec nemala. Bolo to pre mňa trochu zvláštne, no hovorila som si, že je to vlastne výhoda, že nemám stiahnutý žalúdok už týždeň dopredu. Začalo to všetko v čakárni, kedy som už na sebe mala všetko potrebné oblečenie na operáciu a za chvíľu mi išli podať lieky na ukľudnenie. Zahľadela som sa na Jarka a zbadala som na ňom skutočný strach. Strach o mňa, o jeho milovanú osobu. Samozrejme, strach nebol až tak na mieste, keďže celá klinika a všetci odborníci boli a aj sú skvelí. Jarko chcel ten strach zakryť, keďže ma ľúbi a nechcel, aby som to na ňom videla a zbytočne sa znepokojovala aj ja. Ja ho však už poznám ako staré ponožky a bolo naozaj veľmi silné vidieť na ňom obavu o životnú lásku.

Vrchol tohto môjho zážitku a vlastne akéhosi emocionálneho „precitnutia“ začal hneď po operácii, kedy som takmer dve hodiny skoro nič nevidela. Všetko síce samozrejme dopadlo najlepšie, ako mohlo, už večer som videla perfektne, no oči ma prvých pár hodín rezali a musela som ich mať zatvorené, tak mi bolo pohodlnejšie. Jarko ma musel odniesť do auta, keďže schody by som neprešla, odviezť ma, prezliecť do pyžama, dokonca ma chovať rovno do úst ako malé dieťa, podávať mi kvapky a starať sa o mňa. Pri tom chovaní, keď som ešte bola mierne slepá a omámená liekmi na ukľudnenie, som sa ho dokonca spýtala, či si ma vezme. Zo srandy, no zdalo sa mi neuveriteľne krásne, že ma niekto takto veľmi môže ľúbiť a robiť pre mňa takéto veci.

Večer, keď som sa zobudila zo spánku, som sa rozhliadla po izbe. Okuliare som už nepotrebovala a začala som vidieť zreteľne a ostro. Dvere na izbe boli otvorené a ja som videla až dozadu cez chodbu do obývačky na kreslo, kde sedel Jarko a pozeral televízor. A ja som začala naplno vidieť aj srdcom tie veci nemateriálne, nehmotné. Také, ktoré človek nevidí každý deň, keď ide s danou osobou na nákup, na kávu alebo keď sedia spolu doma v kuchyni a obedujú. Také, ktoré človek začne vidieť až v hraničnej situácii.

Za nádherné fotky srdečne ďakujeme Jiří Lubojacký Photo – Catching Reflections of the Soul

Za nádherné priestory ďakujeme 4pokoje

6 komentárov

  • Reply
    Simplement Lui
    28. novembra 2017 at 17:20

    Beautiful and lovely pictures 😉

    https://4highheelsfans.wordpress.com/2017/11/24/black-friday/

  • Reply
    Martina
    28. novembra 2017 at 19:12

    Joj! Vy krásavci!!! Nádherný článok Leni ❤

    • Reply
      Lenka
      29. novembra 2017 at 9:00

      Velebnosti vďaka!!! ❤❤

  • Reply
    Alexandra
    28. novembra 2017 at 22:37

    Krásne napísané. Naozaj asi najkrajší a najúprimnejší článok aký som kedy čítala 🙂

    • Reply
      Lenka
      29. novembra 2017 at 9:00

      Zo srdca ďakujem! ❤

  • Reply
    Nita
    29. novembra 2017 at 12:57

    Krásne fotogenické priestory a aj pár 🙂 A tiež krásne slová. Je pravda, že niektoré veci si človek uvedomí až v takýchto situáciach. Ja si napríklad omnoho viac uvedomujem ako ma manžel miluje teraz keď čakáme bábo. A nie z takého toho klišé dôvodu, že budeme mať dieťa ale skôr presne z takého ako píšeš. Ide o to staranie sa a pomáhanie. Niektoré úkony proste s bruchom nezvládam a on mi pri nich ochotne a s láskou pomáha. A to teraz nehovorím len o zaviazaní šnúrok. Láska je úžasná. Tak nech vám to drží ešte veľa veľa rokov 🙂

    NITA
    NEW POST

  • Leave a Reply

    Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.